Kríza mužskosti, kríza otcovstva

Čo muž potrebuje, nie je vždy to, čo chce, alebo čo sa mu ponúka

Ak vnímame prvotný hriech ako tieňové JA, možno malo väčší zmysel krstiť už dospelé osoby, ktoré sa vedome a zodpovedne zriekali svojho starého JA a viac dbali na prevenciu, aby sa nemuseli raz dostať tam, kde byť nechceli. Samozrejme, na prekonanie tieňového JA bola, je a vždy bude potrebná pomoc zhora.

Človek je len malá čiastočka v mozaike života a vesmíru. Máme vždy na výber; ako ľudstvo, aj ako jednotlivci. Náš osud či aktuálnu situáciu môžeme použiť pre aroganciu a pýchu alebo pre pokoru a lásku. Život, premiéra, plynie..., tak či onak. Možno v ňom hľadáme dokonalosť, dávame prednosť davu, nie morálnym autoritám; vodcom, pri ktorých sa cítime energicky, bezpečne. Chceme všetko predvídať (predvídavosť je dobrá pre vedu, zlá pre dušu) a všetko mať pod kontrolou. Zanedbávame vo výchove rešpekt, pokoru, ohľaduplnosť, podporu intrageneračného aj intergeneračného osobného zdieľania a vzájomné uznávanie. Nepriamo podporujeme zneužívanie slobody, rovnosti, potláčame hierarchiu, rozbíjame celistvosť.

Či už pri sebapreceňovaní alebo sebadramatizovaní, úlohou muža je pokúšať sa umenšovať seba, pretože nesprávny začiatok v životných postojoch nemôže znamenať spontánne dobrý koniec. V mladosti sa učíme ovládať, aby sme neskôr mohli nechcieť zvrchovane vládnuť, mať úplnú kontrolu nad vecami. V prvej polovici života sa usilujeme o sebadisciplínu, usilovnosť, zodpovednosť, aby sme v jeho ďalšej polovici mohli prežiť radostný zostup a pokojné opúšťanie. Totiž ľudia, ktorí sa dotkli skutočného života, sú paradoxne tí, ktorí sú schopní život opustiť.

Skutočné poslanie muža je viac, ako dokazovať niečo svetu/sebe, predbiehať sa, predvádzať sa, riskovať. Povrchné vnímanie rituálov, prechodov do dospelosti, mohlo navodiť tento dojem. Ich skutočná podstata však spočívala v niečom inom. Ak sa muž chcel stať skutočným mužom, plnohodnotným členom mužskej časti society, musel uspieť v rozličných skúškach (spojenie sily, vytrvalosti, odvahy a intelektu so štipkou emocionality v osobnostnej originalite). Musel pocítiť na vlastnej koži a pochopiť, že ak chce niečo získať, niečo iné musí stratiť, obetovať, pretrpieť (napríklad dospelý muž chlapčenské maniere, zlozvyky, pohodlnosť).

Mladý muž potrebuje hranice a identitu, správnu motiváciu, disciplínu a ocenenie za svoje snahy. Chlapcov začíname formovať neskoro alebo ich neformujeme vôbec. Vzory chýbajú, sú nedostupné alebo príliš morálne a hodnotovo nedokonalé. Vnútorne zranený a nenaplnený muž ťažko zvláda viesť a napĺňať generačne mladšieho, byť príkladom pre svojich rovesníkov. Výsledok je taký, že mladí chlapci žijú v omyle, ženie ich nesprávna motivácia, ovplyvňujú krivé vzory, nedokážu rozlišovať dobré od zlého, ovládať sa, dokázať sa pokoriť, byť trpezliví, je pre nich veľmi ľahko dostupná moc, s ktorou nevedia zaobchádzať.

Ak dospelý muž chce zmeniť svoj život, postoje, myslenie, prvým krokom je dokázať sa ponoriť do seba. K tomu môžu pomôcť i nasledujúci tri body:

1. Ber svoj život i životy iných dostatočne vážne.

Celý život je vlastne bojom pravého a falošného JA, duše s telom, osobnými snami a predstavami okolia. Chceme sa chrániť, robíme preventívne opatrenia, aby sme nemuseli znášať bolesť, pričom dôležité je pripustiť si rany a nebáť sa zranení, lebo skutočný a zodpovedný život, v ktorom sa niekto nechce izolovať v láske, empatii a starostlivosti, je tvrdý. Uvedomelý človek si ctí seba, iných ľudí i prírodu. Svoj život vníma ako návštevu, možnosť byť súčasťou veľkolepej oslavy života i dych berúcich útrap pár desaťročí. A je vždy na ňom, čo s tým urobí. Uvedomelý človek môže zistiť, že v konečnom dôsledku je on sám svojím hlavným problémom. Môže mať problém aj s pocitom viny. Ak ten nevychádza z egoizmu, je dôvodom k hlbšiemu zamysleniu sa nad sebou v danej situácii, z ktorej si vezme ponaučenie pre svoj vlastný osobnostný rast či použije pri práci na zdokonaľovanie nedokonalého v potrebnom, a pri odstraňovaní zbytočného, rušivého, negatívneho. Hoci zlyhávam, chcem sa (po)učiť, žiť život v progrese, a nielen v sfére spoločenskej, profesijnej (postavenie, zabezpečenie, založenie si rodiny atď. môžu byť prostriedkami poznávania seba a zdokonaľovania sa v doteraz nepoznanom, ale nemali by byť holou, jedinou, vrcholnou či slepo nasledovanou métou). Je rozdiel skutočne hľadať zmysel života a nachádzať ho v darovaní sa iným, alebo len "roboticky" plniť to, čo sa odo mňa očakáva a okrem toho mať aj svoj tajný život. V takom prípade síce budem postupovať ako ostatní, ale vnútorne budem chladnúť a krpatieť. Nemám čas ísť do detailov, ani chuť/ochotu robiť niečo navyše. Výsledkom je, že som málo flexibilný, som malicherný, obviňujúci iných. Odpor k iným sa stáva prostriedkom zbavovania sa vlastnej negativity. Hrou na obeť inými manipulujem, avšak mne sa zdá, že vládnem (falošná moc). Zlom v sebe nedeštruujem len seba, ale ničím/značím tiež tých, ktorí to "nehodné" človeka a muža vo mne viac či menej intenzívne pozorujú, vnímajú, prežívajú.

2. Umenšuj seba a rozhliadni sa okolo seba, lebo v tvojom živote nejde len o teba.

Ako muži často zabúdame opustiť chlapčenské zabezpečenie a istotu. Kladieme dôraz na subjektívne pocity (zneužívaná sloboda prejavu, ochrana individuality a rešpektovanie originality človeka), nie na objektívnu pravdu. Žijeme v dobe glorifikovania takmer žiadnych zásluh (majú na tom značný podiel médiá ako účelový filter, povrchné reklamy, prezentácia postojov mocenských skupín, ktorým nejde o formovanie duše, ale o aký-taký poriadok v spoločnosti). Často vyhráva mocné, hoci primitívne ja, nadiktovaný súcit, súcit na povel. Iní nám diktujú, do akej miery byť ľuďmi, ako a kedy vyjadrovať svoju ľudskosť a my sa necháme "viesť." Je to spôsobené tým, že nevieme, čo je to láska, pokiaľ nepozorujeme, ako sa prostý človek dokáže obetovať pre lásku..., pokiaľ takú lásku nezažijeme na vlastnej koži. Lásku si zamieňame s náklonnosťou, zabezpečením, starostlivosťou, ale ona sama o sebe neznamená jeden jej maličký prejav, ktorý v inom prevedení (iný motív, cieľ, nevhodná realizácia) ani len nemusí mať s láskou nič spoločné. Je žiaduce priamo sa postaviť svojmu vzdoru a egocentrizmu a nechať, nech nás pravda vyvedie z miery (zanechať obhajovanie sa, zapieranie, bezbrehé teoretizovanie, život a konanie na úkor iných, infantilizmus). Nie sme Boh ani stred vesmíru. Máme sa zúčastňovať života a chcieť meniť seba najmä vo svojej duševnej a duchovnej podstate. Život je výcvikový tábor, nie dovolenka. Ak už vieme, ako zmeniť seba, nemusíme chcieť zmeniť celý svet. Môžeme ale "prebývať v domoch iných a jesť ich jedlo" - nie "obracať ich za ich bránami."

3. V živote máš málo istôt. Ľahko zanedbať svoju dušu, a zároveň je možné kedykoľvek zomrieť. Duša a smrť sú istotou každého človeka.

Boh nás zachraňuje pred nami samotnými. Láska je neobmedzená, nezaslúžená, iracionálna, v nás i mimo nás. Je reálna. Nemôžeme zabrániť tomu, aby nás Boh miloval menej. Láska je najdôležitejšou snahou, istotou, primárnym cieľom. Svoju dušu nezanedbám a nezomriem zbytočne, ak zistím, kto naozaj som..., že v komplexnom systéme lásky som dôležitým ohnivkom i ja sám.

Mužská láska

Mužská láska je tvrdá, ale predsa ju muž uznáva a ctí, lebo štrukturuje ego. Muž si ju sám od seba nevypýta, nedokáže si otvorene povedať o pozornosť iného muža (ani syn od otca, ani muž od muža - spoločnosť iných mužov je prvotne vyhľadávaná za iným účelom, lebo priznať si potrebu lásky a pozornosti iného muža je vnímané ako slabosť či zlyhanie). Pre muža láska nefunguje, pokiaľ je rozdávaná zadarmo, dostupná rýchlo, ľahko (inak sa cez ňu formuje lenivý manipulátor a nie silná osobnosť). Muž potrebuje pravidlá, ostré hrany, ktoré sa brúsia neskorším vlastným chápaním ich zmyslu a dôležitosti (zvyčajne keď sa syn stane otcom), ale najmä prijatím (morálnych a iných vzácnych i bežných) pravidiel za svoje. Pravidlá sú zjednodušene o tom, ako vykresať z človeka s nepopísanou dušou muža a v druhom kroku vykresať z muža skutočného gentlemana. Otcova láska dáva chlapcovi vládu nad vlastnou impulzivitou, stanoví hranice jeho egu. Dáva mu pocit vlastnej identity a zdravej moci (spolu s pocitom zodpovednosti, túžbou ochraňovať iných, pokiaľ to potrebujú a dovolia). Mužovi, ktorý zavčasu nezažil formujúcu lásku iného muža, najmä otca, bude v živote vždy niečo chýbať. Láska bez vzoru a vzor bez lásky je ako milovať iba slovami alebo z povinnosti. V láske musí byť prítomný nielen múdry (skúsený, pokorný, duchaprítomný, flexibilný) a ochotný darca, ale aj otvorený a vnímavý príjemca.

Kvadrant mužskej duše

Bojovník.

Mužská láska je podmienená, náročná, očakávajúca a pripravená bojovať v prospešných a potrebných konfliktoch, no zároveň učí byť ticho, ak je konfrontácia zbytočná. Obohacujúca láska muža učí rozpoznať rozdiel medzi prospešným hnevom a egocentrickou zlosťou, učí ovládať emócie, agresivitu, učí sebadisciplíne a rozhodnosti, odvahe robiť správne veci bez ohľadu na názory iných, hoci by to mali byť známi, rodina, ľudia z blízkeho okolia, ktorí myslia a konajú inak. Bojovník sa nebojí líšiť pri zachovaní si všetkých atribútov muža.

Mudrc.

Muž potrebuje učiteľa, darcu, duchovného vodcu, hlásateľa pravdy, vzor, autoritu. Príjemca ale musí byť ochotný vedieť, čo nevie, byť ochotný žiť s úžasom. Jeho srdce by malo byť pripravené prijímať. Každý mladý muž by mal mať v sebe túžbu byť raz hodnotným a zdatným sprievodcom v živote iného, odovzdať to, čo dostal on, až bude sám pripravený byť darcom životnej múdrosti a sily muža.

Milovník.

Muž si rád užíva svoj pokoj, pohodlie, rozkoš. Keď všetko klape tak, ako má, má pocit víťazstva. Skutočný milovník ale nie je sebec, majetnícky pôžitkár, sukničkár či workoholik. Skutočný milovník manažuje svoj život tak, aby si vytváral vzťah k hĺbke vecí, nie iba k ich povrchu, ustriehne smerovanie života, predvída zlyhanie a vychutnáva si radosť iných. Je schopný anonymnej pomoci a osobného prejavu lásky. Je to ten, kto je obetujúci sa, súcitný, odpúšťajúci, zdieľajúci. Možno je to človek, ktorý prijíma potešenia, aby ho ešte viac priviedli k hodnotám a k poznaniu seba samého. My kresťania si v realite často upierame jednu vec (zvyčajne hriešny pôžitok, často sexuálny), aby sme si to stokrát vykompenzovali pri veci inej (hriešnej trochu inak, možno akceptovateľnejšie či skryto, rafinovane, pod zámienkou niečoho "normálneho"). Sme teda rozpoltení, neistí alebo sa len bojíme správne si vychutnávať život?

Kráľ.

Je to muž, ktorý nevládne nad inými, ale má moc nad sebou. Sila jeho ducha či rešpekt z neho prameniaci sú vlastne stabilnou (stabilizujúcou) energiou muža, psychologickým a fyzickým bezpečím, ktoré láka iných prísť a pobudnúť v jeho prítomnosti. Kráľ nie je najúspešnejší človek, ale človek vedomý si toho, že v hĺbke každého neúspechu badať i náznaky, semená úspechu a naopak. Vie, že odhaliť zlo znamená poznať dobro a že nebo nie je pre anjelov, ale pre zranených (zraňujúcich i zraňovaných) smrteľníkov. Dôležité je chcieť niečo urobiť s tým, ak zraňujem alebo som zraňovaný, ak sa chcem dostať do neba už na zemi.

Celistvý človek, otec s rovnováhou bojovníka, milovníka, mudrca a kráľa sa usiluje o jednotu rôznorodých, oddelených, vzájomne bojujúcich častí duše svojho syna. Učí ho nevyhýbať sa, pomenovať a odpúšťať rany osobnej histórie, spracovávať aktuálne problémy a konflikty (vnútorné a vonkajšie). Ak syn nepozná význam svojho bytia, nikdy nebude mať dosť hračiek. Môžu ho sprevádzať závislosť, márnivosť a nezmyselnosť. Ak spozná význam svojho bytia, už nepotrebuje veľa ďalších vecí, dokáže sa odraziť od dna, vyjsť z nezmyselného kolotoča, v ktorom sa vlastne nikdy necítil naozaj šťastný. Význam každého jednotlivca a jeho potreby síce sú dôležité, ale nie natoľko, aby videl v inom konkurenta, rivala (alebo človeka, ktorý nedospel do jeho úrovne, úbožiaka).

Mužská iniciácia

Podstatou kresťanských mužských iniciácií je vyzliecť psyché a identitu (vnútorné obnaženie, oslobodenie sa, "vystúpenie zo seba," precitnutie), aby mohlo začať nové budovanie, nové zrodenie, opustenie minulosti/chlapčenských manier a "návrat domov" (Adamov návrat, Richard Rohr).

1. Aby sme mohli so sebou začať pracovať, musíme chcieť, a ak už chceme, mali by sme disponovať vôľou stíšiť sa, umenšiť seba, "vyjsť zo seba" v nevšednom priestore (liminálnom), v ktorom budeme schopní vidieť pravdu a prijímať ju. Je to fáza odlúčenia sa so správnou motiváciou a schopnosťou kontemplovať.

2. Rozlišujeme pravé JA od nepravého. Chceme nechať zomrieť starého človeka, lebo vieme kvôli čomu sme sa tak rozhodli a kvôli čomu je to správne (motivácia iného nie je našou motiváciou).

3. Premýšľame nad tým, čo sme stratili, ale neopustili, čo musíme opustiť, aby sme mohli pokračovať v ceste. Deje sa to v rituáli zostupu do sveta smútku, straty, ľútosti, vzdania sa niečoho. Dôležité sú pocity.

4. Sme v samote, v stretnutí s Bohom, so sebou, širokou perspektívou a pravým JA.

5. Pripájame sa k svetu znovuzrodení, s novým duševným i duchovným statusom muža. Ten je uznaný a rešpektovaný spoločenstvom, ktoré potvrdzuje túto vnútornú zmenu a vytvára sociálne odlišnú osobu s vnútornou dôstojnosťou. Tá už nezávisí od zásluh či výkonu, pretože sa prestávame usilovať o dokonalosť tela či duše, len o pravé poznanie. Obrodenie nás samých neprináša pokoj a radosť len nám, ale aj ľuďom, medzi ktorých prichádzame "vynovení."

Poznámka autora: Článok je prepracovaním Adamovho návratu od Richarda Rohra